Smelý zajko z chovproduktu
Bolo nudné sobotňajšie popoludnie. S vyloženými nohami na stene, váľajúcu sa na váľande, ma vyrušil zvoniaci telefón.
,, Určite to bude Natália," pomyslela som si, lebo ona zvykne volať v tento magický čas.
,, Áno," ozvala som sa otrávene.
,,Čau, mám pre teba nové prekvapenie, príď k nám," povedala vábivým hlasom. Nechcelo sa mi! Poznám tie jej prekvapenia! Najskôr to bude nedojedená šunková pizza zo včerajška! Úcta ku kamarátke a skutočnosť, že som sama doma a nudím sa, ma dohnali k tomu, aby som k nej predsa len išla.
,,Tak, kde je to prekvapenie?" snažila som sa tváriť nadšene. Natália ma chytila za ruku a ťahala do izby. Poskakovala som za ňou, cestou si vyzúvajúc moje značkové tenisky. Uprostred izby bola položená klietka a v nej zajac. ,,Toto je to prekvapenie?" spýtala som sa. Preboha, pomyslela som si. Načo jej bude zajac, keď už má rybičky, dvoch škrečkov, andulku, amadinu pestrú, pieskovnicu, fretku a brata? A navyše ešte býva v paneláku v dvojizbovom byte! Chvíľu som mlčky stála, ľutovala som celú jej zbierku, ale potom, aby nepovedala, začala som sa o jej zajaca zaujímať. Natália a jej veľké ústa mi vyrozprávali všetko, možno aj viac, ako som potrebovala vedieť, či bola schopná počúvať. Dala za neho 4,99 Eura! ,,Brzdi, Natália! stopla som ju. ,,A ako sa volá?" spýtala som sa. Natália na mňa vytreštila oči, prehltla a zahanbene povedala: ,,Nemá ešte meno ..."
Ani sa nečudujem! Všetky jej zvieratá majú meno. Dokonca aj rybičky!! Nečudujem sa, že pre tohto ušiaka nič seriózne nevedela vymyslieť. Dnes ani ja nemám deň! Žiadne in meno pre zajaca mi nenapadalo.
Zrazu sa otvorili dvere do izby a vošiel Natáliin dedko. ,,Dobrý deň!" povedala som úprimne s úsmevom. Zdalo sa mi, že niečo zahundral, možno to bol pozdrav, ale jeho pohľad mi naznačil, že nie som vítaná. Pôjdem už, pomyslela som si. Pohladkala som zajačika, pozdravila som a odišla domov.
Čudák dedko! V pondelok som zazvonila u Natálii. Zajko už bol riadne odvážny a zvedavo všetko pozoroval a zoznamoval sa s každou novou vecou. Prišiel si obzrieť aj mňa. Hopkal okolo mňa a vtedy mi napadla myšlienka, že by sa mohol volať Hopko!
,,Jasné! Čo keby sa volal Hopko?"
,,Super!" tešila sa Nata a bolo cítiť, že je s menom očividne spokojná. Stala som sa krstnou mamou tohto roztomilého chlpatého ušiaka. Hopka som si veľmi obľúbila a moje návštevy boli u Natálky čoraz častejšie. S Hopkom sme nadviazali nerozlučné priateľstvo.
Pravidelný rituál sme ani dnes neporušili a tak cestou zo školy sme spoločne kráčali k Nate. Opatrne otvárame dvere, to preto, aby sme jej miláčikov nevystrašili, potichu našľapujeme na plávajúcu podlahu, nazrieme do izby a ... Klietka otvorená a Hopko fuč!
Natália začala panikáriť a príčiny jeho zmiznutia boli úplne jasné. Teda aspoň podľa Natálky! Jej päťročný brat sa údajne hral so zajacom a nezavrel dvierka na klietke.
Hľadali sme ho v celom byte. Dvojizbovom! Celú hodinu! Vábili sme ho na mrkvičku, ale on, akoby sa bol pod zem prepadol!
,,Možno išiel do Afriky!" pokúsila som sa vtipkovať, ale ihneď som pochopila, že som sa o tento humor nemusela pokúšať. Nate vyhŕkli slzy a srdcervúco sa rozplakala. ,,A nemohol si ho zobrať bráško?" opatrne som sa spýtala. Kývla hlavou, čo v našej reči znamená nie, dvihla hlavu, pozrela na mňa a spýtala sa: ,,Do škôlky?" Tak rada by som jej pomohla, ale vôbec som nevedela ako. Veď okno a balkón si určite nemohol otvoriť. ,,Vydrž to! Možno sa nájde, Nati, hlavu hore! Veď skutočne do tej Afriky nemohol ujsť! "
Cez víkend sme odcestovali. Nevedela som sa dočkať pondelku. Ako tak vchádzam s Natáliou do vchodu, všimli sme si žiarivooranžový papier nalepený na dverách. Skoro padla z nôh. ,,Našiel sa zajac ryšavej farby. Prosím, vyzdvihnite si ho u pani Gradíkovej na treťom poschodí. Ďakujem!"
Šialene začala vyskakovať, objímať ma a výskať. Tešila som sa aj ja. Aj keď som túto radosť nedávala až tak najavo. Táto milá pani nás pozvala dnu. Posadila nás do kuchyne. (Práve dopiekla úžasný voňavý koláč!) Dlho sme sa spolu rozprávali a Natália s pani Gradíkovou sa pokúsili urobiť rekonštrukciu tohto záhadného zmiznutia.
Jasné! Natáliin brat nezavrel dvierka na klietke a Hopko využil túto situáciu a vydal sa na prieskum. Pootvorené dvere do WC ho zlákali, no ako to už v panelákoch býva, cez potrubie sa ,,presťahoval" nižšie. Vďaka svojej veľkosti, či malosti, bez problémov prekĺzol medzi potrubím o tri poschodia nižšie. Riadne sme sa nasmiali, keď nám pani Gradíková vyrozprávala, ako ho našla! V noci išla na toaletu a keďže nechcela zobudiť svojho manžela, samozrejme, nerozsvietila si. Zaručene nasledovali riadne výkriky, keď Hopkove fúziky oňuchávali jej bosé nohy. Svojím jačaním zobudila nielen manžela, ale ešte aj susedov!
Zobrala to športovo. Našťastie!
Natália si pritúlila Hopka k lícu, poďakovala sa za zajačika a koláčik a šťastné sme išli k Nate.
TAMI